reklama

Lyžujeme o život

Tri razy sme sa trepali autom do Jasnej. Raz bolo síce voľné parkovisko, ale nešli vleky, potom zas dvakrát vleky aj šli, ale parkovisko bolo obsadené a z možností vláčiť celú lyžiarsku výstroj vyše kilometra po ceste do kopca alebo sa narvať s ostatnými nadšencami do kyvadlového (neviem, čo ma toto slovo v tomto prípade vyjadrovať) autobusu a pripomenúť si pocit z pražského metra o pol ôsmej ráno nejakého prosincového dne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ale dnes sme sa nedali!! Vstávali sme skoro a už pre ôsmou sme boli na ceste. Parkoviská prázdne, hoci sa zapĺňali rýchlosťou asi štyri autá za minútu. Hovorí sa, že najlepšia lyžovačka na Slovensku je v Jasnej, tak som bola zvedavá.

Chceli sme sa vyviezť až na Chopok a zlyžovať čo najviac svahov. Smerom hore začalo trocha pofukovať. Sedeli sme na sedačke a pozorovali inverziu a kúdoly snehu, čo sa valili dole z kopcov. Na poslednej dvojsedačke som už od vetra nemohla dýchať a takú dermabraziu ako mi vyrobili kúsočky snehu a ľadu na tvári, nespraví veru ani kozmetička. Ostali sme tesne pod Chopkom. Vyššie sa nedalo. Začala som sa šikmo spúšťať po svahu smerom do neznáma. Sneh bol úplne zmrznutý a len som čakala, kedy ma otočí do opačnej strany alebo kolmo na svah a ja zažijem na vlastnej koži moju milovanú scénu z Bridget Jones The Edge of Reason. Zrazu fúklo poriadne a nastala hmla. Po lícach mi tiekli slzy a len som kontrolovala, či mi nevyfúkalo z očí aj kontaktné šošovky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Kam mám ísť?“, pýtala som sa našich.

„Pôjdeme všetci za sebou, len pár metrov, aby sme sa videli“, dostala som odpoveď.

Aha, no dobre.

Tak som sa spustila dolu kopcom... Po každých piatich metroch som musela zastať, zavrieť oči, skrčiť sa do klbka a dúfať, že cezo mňa nepreletí nejaký vetrom sa vznášajúci lyžiar, prípadne, že ma nehodí niekde do zmrznutej kosodreviny. Ďalšie silné „fúknutie“ a hmla bola preč. No jak dobre! Všimla som si, že dvojsedačka, ktorou sme sa vyviezli, už nepremáva... Zo svahu postupne mizli lyžiari a okolie vyzeralo ako biela púšť počas silnej búrky. Nohy sa mi klepali a líca štípali, kopec bol už samý ľad. Úspešne sme zliezali ďalej. Už nešla žiadna sedačka, tak sme pomaličky zlyžovali celý kopec až dole. Farebné nápisy „Danger“ a na „Len na vlastné nebezpečenstvo“ som už ignorovala s úsmevom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zišli sme až pár metrov nad parkovisko k prvému vleku. Slniečko svieti, je úplné bezvetrie, sneh je sypký, nechce sa mi veriť, že som sa pred chvíľou ani nemohla nadýchnuť od nárazov vetra. Do radu na jediný „idúci“ vlek sa nahrnuli všetci ľudia, tak som sa vyzula, pozbierala roztrasené kolená a zuby, dostala ako bolestné voľný lístok na iný deň namiesto vrátenia peňazí.

Už dávno som nebola z lyžovačky tak skoro doma. Ale ani ma nikdy tak lyžovanie „nezmorilo“.

Barbora Budinska

Barbora Budinska

Bloger 
  • Počet článkov:  50
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"wibbly wobbly timey wimey... stuff" Zoznam autorových rubrík:  Berlin, BerlinPrahatrošku kultúrypersonal observationsSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu